Autorka tejto knihy, Jean Liedloffová, absolvovala niekoľko expedícií do pralesov Južnej Ameriky, kde strávila mesiace života v prostredí domorodých indiánov, neovplyvnených „vyspelou“ kultúrou. Práve tieto skúsenosti spôsobili, že u nej nastala zmena myslenia. Objavila tam už takmer zabudnutý pocit akéhosi „správna“ z detstva a úplného pokoja.

„Boli to najšťastnejší ľudia, akých som kedy videla. Boli od nás takí odlišní. Dokonca aj inak mysleli. Ich deti sa do jedného správali správne: nikdy na nebili, neboli trestané, vždy okamžite a s radosťou poslúchali. Všeobecné odsudzovanie ako ´chlapci vždy zlostia´ sa na nich nedalo aplikovať.“

Jean bola fascinovaná prirodzenou múdrosťou indiánov a tým, ako sa spoliehajú na svoje inštinkty a konajú „správne“, dajú viac na svoj vnútorný zmysel.
Kniha je však venovaná najmä téme výchovy detí od narodenia, resp. žitím s deťmi od narodenia. Najdôležitejší je blízky fyzický kontakt s dieťatkom od prvej sekundy. Dieťatku nestačí byť len napapané a prebalené, potrebuje cítiť blízkosť matky, ktorá by s ním teda mala byť v neustálom kontakte, nosiť ho stále so sebou. V náručí cíti, že je dobré a vítané, že je všetko v poriadku: „Bábätko nevie dúfať v lepšie časy, pokiaľ je mu niečo nepríjemné. Keď jeho mama odíde, nevie, že za chvíľu je opäť späť. Celý svet je zrazu zlý. Vzniknutá situácia je neprijateľná. Bábätko počuje a prijíma vlastný plač. Mama tento zvuk a jeho význam pozná od nepamäti a rovnako tak aj každé dieťa či dospelý, ale bábätko jeho význam nepozná. Cíti len, že je to určitým spôsobom pozitívna akcia, ktorou je možné uviesť veci do poriadku. Tento pocit sa však stráca, pokiaľ necháme bábätko plakať príliš dlho. Keď nedôjde k reakcii, ktorú má plač vyvolať, nastáva pre bábätko totálne pusto bez času a bez nádeje. Keď nakoniec mama predsa len príde, všetko je zrazu v najlepšom poriadku. Vedomie, že bola preč, zmizlo, bábätko ani nevie, že plakalo.“
Jean v knihe kritizuje náš „moderný“ prístup k starostlivosti o bábätko:
„V civilizovaných krajinách je štandardným postupom kúpiť si knihu o starostlivosti o bábätko už počas tehotenstva. V súčasnosti môže byť módou nechať bábätko plakať, až to zlomí jeho srdce a vzdá to, znecitlivie a je z neho bábätko “dobručké“. Alebo je módou vziať si bábätko do náručia keď sa mame chce a nemá nič iné na práci. Nech je to hocičo, mladé mamičky to čítajú a riadia sa podľa toho bez dôvery vo svoje vlastné vrodené schopnosti, bez dôvery v signály bábätka. Plač sa musí ignorovať, aby sa bábätku ukázalo, kto je tu pánom. Panuje názor, že bábätko rozmaznáme, pokiaľ ho budeme nosiť, či uspokojovať jeho potreby.

Indiáni v Južnej Amerike majú k dieťaťu úplne iný prístup:
„Bábätko v indiánskom kmeni berú rodičia od narodenia všade so sebou. Väčšinu času prespí, ale aj počas spánku sa zoznamuje s hlasmi svojich blízkych, so zvukmi ich aktivít. Zažíva nárazy, prudké nečakané pohyby, zdvíhanie, tlak na najrôznejšie miesta tela podľa toho, ako si ho osoba, ktorá ho drží posúva, aby mohla vykonávať svoju prácu. Zvyká si na rytmus dňa a noci, na zmenu povrchu a teploty na koži a na bezpečný pocit, že ho niekto drží na živom tele. Nemá potrebu niečo signalizovať plačom.“

Autorka sa tiež venuje zabehnutým rituálom v našich pôrodniciach, kde sú bábätká v starostlivosti sestier oddelené od matiek. Sú kŕmené podľa harmonogramu, prebaľované podľa harmonogramu a sú osamelé. Dôležitosť kladie prvým momentom po narodení. Už od tohto okamihu ešte pred prestrihnutím pupočnej šnúry, by malo byť bábätko v tesnom telesnom kontakte s matkou. „Keď začne samé dýchať, je prestrihnutá pupočná šnúra, ktorá zatiaľ dotepala. Potom je malý tvor priložený k prsníku, bez akéhokoľvek odkladu, bez kúpania, váženia, lekárskej prehliadky. Po skončení pôrodu totiž nastáva dôležité obdobie, kedy sa matka a bábätko prvýkrát stretnú ako dvaja samostatní jedinci.“

Ďalej sa autorka zamýšľa nad tým, ako je možné, že deti indiánov, keď sú už samostatnejšie a dokážu sa sami premiestňovať, sa ocitajú často pre nás v nebezpečných situáciách, a pritom sa im nič nestane. Rodičia taktiež nevenujú deťom takú ostražitú pozornosť ako rodičia detí „civilizovanejšej“ časti spoločnosti.

„Podľa môjho názoru je základom rozloženie zodpovednosti. Deti západnej civilizácie takmer nevyužívajú svoje schopnosti dávať na seba pozor – väčšinu zodpovednosti za nich preberajú dospelí.“
Akási frustrácia z raného detstva, keď sme boli ochudobnení o zážitky fáze v náručí, v postieľkach a kočiaroch, sa prejavuje v rôznych oblastiach života – pri výbere partnera, striedaní povolaní, potrebe niečo vlastniť. Taktiež to má vplyv na žiarlivosť na mladších súrodencov: „Pokiaľ bábätko zažilo v náručí všetko, čo potrebovalo, a potom bez donútenia náruč opustilo, je schopné bez problémov prijať príchod nového súrodenca.“
Možno s niektorými vecami v tejto knihe nebudete s autorkou súhlasiť (najmä piata kapitola venujúca sa problematike drogovo závislých, homosexualite, promiskuite, atď.), podstata knihy však ostáva a práve kvôli nej odporúčam si knihu prečítať. Najmä, ak vám okolie pri výchove dieťaťa stále poskytuje dobré rady typu „nechaj ho vyplakať, len vymýšľa, je nakŕmené, prebalené...“

Katarína Pačayová
Knihu Koncept kontinua si môžete objednať prostredníctvom distribúcie Priateľov Zeme – SPZ.