26.06.2010

Premýšľali ste niekedy, koľko musíme všetci platiť za veci, ktoré nás obklopujú a vlastne za úroveň nášho života? Samozrejme, nejde o DPH alebo zľavy v obchodoch. Ani o peniaze daňových poplatníkov. Ide o „daň“ negatív, ktorú často neplatíme ani my, ale ľudia v tretích krajinách. Inými slovami, zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sú veci napríklad z Číny také lacné? Časť odpovede je sociálneho charakteru – napríklad mzda pracovníkov pod hranicou prežitia. Veľkou časťou odpovede je ale aj nedodržiavanie bezpečnostných a environmentálnych štandardov.

Najväčšia známa priemyselná havária sa udiala jednej pokojnej decembrovej noci v indickom Bhópále. V noci z 2. na 3. decembra 1984 došlo k úniku asi 40 ton rôznych chemický látok, najmä metylizokyanátu. Ľudia sa začali budiť na silné pálenie v očiach a pľúcach. Pálenie očí rýchlo prechádzalo do slepoty a spálené pľúca nedokázali zabezpečiť dostatok kyslíka pre telo, ľudia začali zomierať na udusenie. V priebehu troch dní zomrelo približne 8000 ľudí, väčšina na udusenie. V ďalších mesiacoch pribudlo ešte niekoľko tisíc úmrtí, takže celkový počet dosiahol 20 000. Oficiálny počet ľudí zasiahnutých katastrofou, pre väčšinu s trvalými následkami, dosiahol približne pol milióna.

Primárnou príčinou katastrofy bolo vniknutie veľkého množstva vody do nádrže s chemikáliou, čo spôsobilo výbuch a rozptýlenie jedovatého mraku. Doteraz nie je jasné prečo sa tak stalo. Na veľkosť katastrofy malo ale veľký vplyv to, že bezpečnostné predpisy, ktoré v továrni boli zavedené, neboli dodržiavané. Dokonca aj poplašné zariadenie, ktoré malo obyvateľov varovať v prípade havárie, bolo vypnuté!

Továreň bola po nehode zatvorená a ponechaná svojmu osudu. Doteraz stojí v dezolátnom stave, zamorená rôznymi chemikáliami, ktoré sa uvoľňujú do okolia. Navyše továreň už počas prevádzky bola používaná ako skládka nebezpečného odpadu, ktorý tam zostal. Ešte v roku 1999 tam boli namerané koncentrácie niektorých látok miliónkrát prekračujúce normy WHO.

Po piatich rokoch zaplatila spoločnosť, ktorá vlastnila továreň kompenzácie poškodeným vo výške 470 miliónov dolárov. Vyzerá to veľa, ale vzhľadom na množstvo obetí dostali aj tí najviac postihnutí len okolo 530 dolárov, čo nepokrylo ani ich náklady na liečenie počas tých piatich rokov. V júni 2010 (teda 26 rokov po nehode!) bolo odsúdených 7 indických manažérov továrne na trest iba dvoch rokov väzenia za zabitie z nedbanlivosti.

Továreň ale patrila americkej chemickej firme Union Carbide (dnes súčasť koncernu Dow Chemical). Za podmienok, v akých nechala prevádzkovať svoju indickú firmu by v USA nemohla nikdy prevádzkovať žiadnu prevádzku. Ale my ľudia z bohatého severu máme často pocit, že sa nás problémy tretieho sveta veľmi netýkajú. Preto nám nevadí, keď sa problémové prevádzky presúvajú niekam inam, niekam ďaleko od nášho domu. Zíde z očí, zíde z mysle. Predstavte si, keby sa katastrofa takýchto rozmerov udiala niekde v Európe. Vlastne už sa udiala, a to katastrofa v Černobyle. Ale dôsledky sú diametrálne odlišné. O Černobyle počul hádam každý a znamenalo to výrazné zbrzdenie výstavby atómových elektrární vo svete, mnohé krajiny prestali s výstavbou úplne. Černobyľ je doteraz silným argumentom proti atómovej energetike. O Bhópále počul málokto, a jeho vplyv na postoj sveta, alebo aspoň na Indiu sú minimálne. Existuje aj veľa ďalších dôkazov, že životy ľudí v treťom svete sú pre „civilizovanú“ časť ľudstva menej dôležité ako cena produktov v obchode. A to čo pre Európu znamenal Černobyľ, môže teraz znamenať pre USA únik ropy v Mexickom zálive. Bude zaujímavé sledovať, ako to ovplyvní postoj USA k ťažbe ropy pri pobreží. A či bude rovnako prísny ako na ťažbu pri svojom pobreží aj na ťažbu pri pobrežiach iných krajín.

Ale nie len kontinenty, krajiny a korporácie nesú svoj diel viny. Každý z nás, konzumentov a užívateľov tohto systému má svoj podiel viny na takýchto katastrofách. Preto keď idete do obchodu, nemalo by vás zaujímať len to, koľko euro vás bude daná vec stáť. To nie je skutočná cena. Je to len jej malá časť. Keby sme vedeli vyčísliť a finančne kompenzovať napríklad pri benzíne poškodenie životného prostredia pri ťažbe a preprave ropy, a iné negatíva (tzv. internalizácia externalít), tak by stál benzín toľko, že by si ho málokto mohol dovoliť. Mnoho vecí sa ale nedá jednoducho vyčísliť, veď akú hodnotu má vyhynutý druh, alebo jeden mŕtvy vták? Na mnohé takéto veci existujú tabuľky, ale aj keď v nich je napísané, napríklad koľko stojí zabitie chráneného druhu, za tie peniaze nový chránený druh nekúpite.

Preto keď kupujete rôzne super lacné veci, zamyslite sa, či ich naozaj potrebujete. Lebo každou takouto vecou zaplatíte za niekoho utrpenie, alebo za zničené miesto na Zemi. Pamätajte na to, aj keď sa rozhodnete bojovať proti nejakému škodlivému zámeru vo vašej blízkosti. Keď bojujete proti skládke alebo spaľovni za vaším domom, mali by ste sa zamyslieť, čo môžete vy urobiť, aby nemuseli byť skládky a spaľovne. Keď bojujete proti novému kameňolomu za vaším domom, mali by ste sa zamyslieť, čo môžete vy urobiť aby nemusel byť kameňolom. Keď bojujete proti diaľnici nad vaším domom, mali by ste sa zamyslieť, čo môžete vy urobiť aby nemuseli byť diaľnice nad domami.

Skrátka, je pokrytecké užívať si pozitíva „civilizácie“ a zároveň odsúvať negatíva čo najďalej od seba. A preto pri svojich činoch a nákupoch hlavne premýšľajte, nielen rozumom ale aj srdcom. Každým rozhodnutím ovplyvníte niečo pozitívne a niečo negatívne. Je len na vás, koľko negatív svojimi rozhodnutiami podporíte. Nemusí sa vám podariť zachrániť celý svet, ale môžete prežiť život s čistým svedomím, že nepodporujete zlo tohto sveta. Rozhodnutie, či si krvou ruky zašpiníme alebo nie je na každom z nás.

Martin Valentovič