Nebezpečný odpad, ktorého zneškodnenie spaľovaním si vyžaduje výrazne vyššie finančné výdaje ako zneškodnenie ostatného odpadu je veľkým každodenným problémom zdravotníckych zariadení.

Informácií o efektívnych alternatívach a nových trendoch je v SR v tejto oblasti stále veľmi málo. Ekonomické analýzy ukazujú, že znižovanie, triedenie odpadov v zdravotníckych zariadeniach a nespaľovacie alternatívne technológie sú lacnejšie a menej kontroverzné z hľadiska zdravia a životného prostredia. Ich odporcovia však tvrdia:

 „Úprava infekčného zdravotníckeho odpadu nespaľovacími technológiami nie je alternatívou spaľovania, ale využíva sa len ako krok pred spaľovaním odpadov.“

V roku 1996 zverejnil Úrad Spojených štátov pre ochranu životného prostredia (U.S. Environmental Protection Agency) štúdiu, ktorá identifikovala spaľovne nemocničných odpadov ako hlavný zdroj dioxínov v Spojených štátoch amerických. Nasledoval zákon o čistote ovzdušia, ktorý zaviedol nové emisné limity. Od roku 1998 bolo v USA uzavretých cez päť tisíc spaľovní nemocničných odpadov.

V roku 2000 boli zavedené prísnejšie emisné limity aj v krajinách Európskej únie, čo viedlo k uzavretiu stoviek spaľovní a k nárastu počtu nespaľovacích zariadení pre spracovanie infekčných odpadov zo zdravotnej starostlivosti. V súčasnej dobe existuje napríklad vo Francúzsku 19 takýchto zariadení, v Rakúsku 6, v Nemecku 7.

Slovenská republika prijala po vzore Európskej únie emisné limity pre spaľovne, v dôsledku čoho došlo k výraznej redukcii zariadení na spaľovanie zdravotníckeho odpadu a naskytla sa možnosť pre zavádzanie alternatívnych nespaľovacích technológií.

Spaľovne emitujú do ovzdušia množstvo polutantov akými sú dioxíny a furány, ťažké kovy (ako napríklad olovo, ortuť alebo kadmium), jemné prachové čiastočky, chlorovodík, oxid siričitý, oxid uhoľnatý, oxidy dusíka atď. Tieto emisie majú vážne negatívne dôsledky pre zdravie zamestnancov spaľovní, verejnosti a životné prostredie. Najtoxickejší zástupca dioxínov, 2,3,7,8 TCDD (tetrachlór dibenzo-p-dioxín) je klasifikovaný Medzinárodnou agentúrou pre výskum rakoviny (IARC – International Agency for Research on Cancer) ako ľudský karcinogén 1. skupiny a niektoré ďalšie dioxíny ako pravdepodobné rakovinotvorné látky pre človeka (1). Dioxíny rovnako narušujú hormonálny systém, znižujú obranyschopnosť organizmu, sú spájané s vývojovými vadami, cukrovkou, endometriózou a ďalšími ochoreniami (2). 

Dovybavenie spaľovní zariadeniami na čistenie plynných emisií spravidla nezníži množstvo emitovaných dioxínov, len ich prevedie do inej fázy odpadu. V spaľovni s najlepšou dostupnou technológiou (BAT) predstavovalo množstvo dioxínov v plynných emisiách len 2% z celkového množstva dioxínov zistených vo všetkých odpadoch zo spaľovne, ale dioxíny v popole predstavovali 6%, škvare 72%, kaloch 2% a popolčeku 18% z celkového množstva uvoľnených dioxínov (3).  

Nespaľovacie technológie akými sú napr. autoklávy alebo mikrovlnné systémy sú šetrnejšie k životnému prostrediu, neprodukujú jedovaté dioxíny a sú tiež spravidla lacnejšie než spaľovne.

Porovnanie investičných nákladov na spaľovňu a autokláv spracovávajúcich 25-40 kg/h (v USD) (4).

Väčšina nespaľovacích technológií využíva na dekontamináciu nemocničného odpadu nízko-termické procesy, využívajúc tlak a tepelnú energiu avšak pri teplotách, ktoré nespôsobujú chemické štiepenie molekúl alebo pri ktorých nedochádza k spaľovaniu či pyrolýze odpadov. Teplota pôsobenia nízko-termických procesov sa udáva medzi 93 – 177°C. Na dezinfekciu odpadov sa používa buď horúca para alebo suché teplo. Na tomto princípe pracujú autoklávy a mikrovlnné systémy.

Medzi odpady bežne takto spracovávané patria: tkanivové kultúry a kmene, ostré nástroje, materiály kontaminované krvou a obmedzeným množstvom tekutín, odpady z infekčných oddelení, chirurgické odpady, laboratórny odpad (vynímajúc chemikálie) a tzv. “mäkký“ odpad (gázy, obväzy, rúška, plášte, posteľné prádlo) pochádzajúci zo zdravotnej starostlivosti. S dostatočne dlhou dobou pôsobenia a  zodpovedajúcou vysokou teplotou a následným použitím mechanickej úpravy tak, aby nebol odpad po spracovaní rozpoznateľný, je technicky možné spracovávať taktiež anatomický odpad zo zdravotníctva, avšak etické, legislatívne, kultúrne a ďalšie faktory bránia tomuto spôsobu zneškodňovania.

K ďalším metódam, ktoré možno využiť ako alternatívu k spaľovniam, patria napr. aj procesy chemickej úpravy oxidom vápenatým, ozónom či hydroxidmi, radiačné procesy využívajúce pôsobenie elektrónového zväzku alebo UV žiarenia alebo najnovšie sa rozvíjajúce biologické metódy využívajúce enzýmy.

Odporcovia nespaľovacích technológií sa obávajú zneškodňovania patologicko-anatomického odpadu, ktorý je najmä z etických dôvodov nevhodné zneškodňovať ináč, než spaľovaním. Priemerné zastúpenie infekčného odpadu * (slovenská legislatíva nedefinuje infekčný odpad ako taký, autorka pod tento termín zaraďuje odpady s katalógovým číslom 18 01 02 a 18 01 03) v celkovom množstve zdravotníckeho odpadu sa udáva medzi 10 až 15% (5), len 3% z tohto množstva tvorí patologicko-anatomický odpad. Toto malé množstvo odpadu je možné a vhodné spaľovať v krematóriách a nie je potrebné kvôli tomu budovať nové spaľovne.

Aj napriek niektorým negatívnym prezentáciám týchto technológií v médiách, sú nespaľovacie technológie bezpečné a spoľahlivé, schopné zneškodniť infekčný odpad tak, že stráca svoje nebezpečné vlastnosti a môže s ním byť nakladané ako s odpadom ostatným (nie nebezpečným). Je neopodstatnené argumentovať §18, ods.3, písm. g) zákona 223/2001 Z.z.  o odpadoch, podľa ktorého je zakázané infekčný odpad skládkovať, pretože po úprave v takomto zariadení už infekčným nie je.

Medializované prípady nesprávneho zneškodňovania odpadov autoklávom v Čechách aj na Slovensku neboli problémom nevhodnej a nedostatočnej technológie, ale problémom chyby človeka, ktorý technológiu nesprávne prevádzkoval.

Veľkým problémom našich nemocníc je správna klasifikácia zdravotníckeho odpadu, ktorú okrem kategorizácie Katalógom odpadov nerieši žiaden zákon. Je teda na individuálnom posúdení zdravotníckeho pracovníka, či daný odpad predstavuje riziko z hľadiska prevencie nákazy a či musí byť zneškodňovaný ako nebezpečný odpad. Je len v záujme nemocnice, aby k tomuto problému pristupovala zodpovedne a snažila sa množstvo infekčného odpadu znížiť a ušetriť tak finančné prostriedky. V tomto smere je naozaj potrebné zaviesť správny systém a jednotné zásady pre nakladanie s odpadmi, ktoré by tento problém vyriešili.

Tu je treba dodať, že nemocnice a ďalšie zdravotnícke zariadenia sú miesta, kde sa upratuje a dezinfikuje omnoho častejšie ako v bežných domácnostiach, preto je toto prostredie z hľadiska výskytu infekčných mikroorganizmov menej rizikové, o čom svedčí aj nemecký výskum výskytu mikroorganizmov v odpade. Z nasledujúcej tabuľky je zrejmé, že v komunálnom odpade je 100 až 1000 násobne väčšie množstvo mikroorganizmov ako v odpade zdravotníckom, pritom domácnosti bežne produkujú rovnaké komunálne odpady, aké sú v nemocniciach neopodstatnene klasifikované ako nebezpečné (plienky, vložky, papierové utierky....)

Krist H, Hoppenheidt K; Mücke W: Untersuchung zum Gehalt an pathogenen Mikroorganismen in relevanten Abfallfraktionen aus dem Gesundheitsdienst und deren mögliche Übertragbarkeit auf den Menschen. BIfA-Text-Nr. 24, September 2003

S ohľadom na záväzky SR k EU – Štokholmský dohovor je zavádzanie nespaľovacích technológií vhodnou až žiadúcou alternatívou k spaľovniam nemocničného odpadu. Trend vo svete sa uberá k hľadaniu alternatív, preto by sme nemali ani v tomto zaostávať, ale naopak, začať širšiu diskusiu a pokúsiť sa nájsť spoločne vhodné riešenie problému akým je environmentálne aj ekonomicky efektívne nakladanie so zdravotníckym odpadom.

(1) McGregor, DB., Partensky, C., Wilbourn, J., Rice, JM., 1998. ‘An IARC evaluation of polychlorinated dibenzofurans as risk factors in human carcinogenesis.’ Environ healt Perpect, 106(2):755-60

(2)  Birnbaum, L., 1995. Developmental Effects of Dioxins. Environ. Health Perspect 103(Suppl 7):89-94.

(3) Giugliano, M., Cernuschi, S., Grosso, M., Miglio, R., and Aloigi, E., 2002. VPCDD/F mass balance in the flue gas cleaning units of a MSW incinerator plant.“ Chemosphere 46:1321-1328.

(4) ⁵¹ Emmanuel. J, 2002. Non-incineration alternatives to the treatment of medical waste. Prezentované na: Conference on environmentally friendly management of medical waste and the skillshare on non-incineration medical waste treatment technologies, Debeli rtič, Slovenia, 12^th April 2002.

(5) (Health Care Without Harm, 2001. Non-incineration medical waste treatment technologies. A Resource for Hospital Administrators, Facility Managers, Health Care Professionals, Environmental Advocates, and Community Members.)