Patrí k najvýraznejším postavám environmentálneho hnutia na Slovensku. Je zakladateľ a náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (LZ VLK), venujúcom sa záchrane prirodzených lesov. LZ VLK je vďaka unikátnej zbierke Kúp si svoj strom vlastníkom prvej súkromnej rezervácie na Slovensku.

Juraj, je o tebe známe, že si vyštudovaný elektrikár, ktorý skončil ako náčelník LZ VLK. Môžeš opísať, ako došlo k tej metamorfóze?

To nie je žiadna premena. To je veľmi logické. Elektronika ma bavila, baví a bude baviť. Vyštudoval som FEL ČVUT Praha a celý život som profesionálne pracoval vo výskumnom ústave robotiky. Vyvíjali sme umelý život, kovové náhrady za biologické organizmy. Ak to niekto nevie, tak zopakujem, že kybernetika je veda o riadení v živých a neživých organizmov. Jej tvorca Norbert Wiener kládol to „živé“ v definícii na prvé miesto. Kybernetika a štúdium zložitých systémov je základom pre pochopenie fungovania živého sveta, pre ktorý je podstatou prenos, spracovanie a uchovanie informácie. V tomto mám pre pochopenie podstaty lesa bližšie ako ktorýkoľvek biológ, nehovoriac už o absolventoch lesníckych fakúlt.
Pre mňa, ktorý som sa snažil konštruovať roboty a manipulátory, bolo a je vždy fascinujúce sledovať živé organizmy, rastliny a živočíchov, v ich prirodzenom prostredí, v nekonečnej kráse a zložitosti. To nie je žiadna poznávačka a trénovanie vedeckého názvoslovia, to je fascinácia konštruktéra, ktorý obdivuje ako je to možné, že stonožka pri takom množstve nôh sa nepotkne, že živé organizmy sa bez problémov množia, opravujú a recyklujú samé, čo neživé, ani pri tom všetkom vedeckom pokroku, nedokážu.

Čo robí VLK? A prečo to robí?

VLK je skupina občanov, ktorí sa rozhodli zachrániť prirodzené lesy. Slovenska, ale nielen Slovenska. Práca je to pomerne zložitá, od vstupov do rôznych úradníckych procesov, až po blokády ohrozených území, tlač a predaj kníh a výkup území na súkromné rezervácie. Robíme to z jednoduchého dôvodu. Pretože sme dlho čakali, kto to urobí a nerobil to nikto. Museli sme teda začať my. Tak je to so všetkým v živote.

Prečo je podľa teba VLK tak často považovaný za extrémistov?

Nie sme extrémisti. Sme radikáli. To je ale rozdiel. Radikalizmus nie je extrémizmus. Extrémny znamená krajný, výstredný. Slovo radikálny je odvodené od slova radix, koreň. Radikálny človek nie je výstredný človek, ale človek idúci ku koreňom veci. To je VLK. Pátrame po podstate, po koreni problému, a ak ten koreň nájdeme, pomenujeme ho a liečime ho. Pravda je ale takmer vždy bolestivá.
Opakujem. Radix je koreň, nie extrém. Radikálna myšlienka ide ku koreňom veci, vyťahuje podstatu, ktorá šedivú masu nezaujíma a ktorá jej je aj väčšinou nepríjemná. Radikálne environmentálne hnutie je strom, ktorý nasáva živiny cez svoje hlboké korene a to mu umožňuje prežívať víchrice spoločenských zmien a búrky politického šialenstva. Radikálne environmentálne hnutie je späté zo zemou svojich predkov a s ich koreňmi. Spomeňme si na ne, pretože mám taký dojem, že na ne zabúdame.
Napríklad charakteristickým kultovým miestom starých Slovanov boli posvätné háje – svätoháje, u západných Slovanov nazývané svatobory, u východných Slovanov boželesje. Háj – staroslovansky gajь – značí miesto hájené, chránené a to vo všetkých slovanských jazykoch.
Háj predstavoval rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť ba nebolo dovolené ani odstraňovať padnuté stromy. Priestor takéhoto posvätného lesa bol považovaný za liečivý a musel v ňom byť aj prameň alebo potok, ktorému takisto pripisovali liečivú moc. Les nesmel byť poškvrnený ani krvou nepriateľa. Medzi stromy uctievané našimi predkami v týchto lesoch patril dub, buk a javor horský. Zároveň s úctou k svätohájom chránili starí Slovania aj vlka a medveďa ako apotropaické, ochranné zvieratá. Boli posvätné a naši slovanskí predkovia si ich uctievali ako ochrancov pred zlými démonmi. Naše KORENE, náš RADIX je svätoháj. Preto nás možno cudzia kultúra, kultúra ničenia lesov a zabíjania veľkých šeliem vníma ako extrémistov.

Myslíš, že naozaj divočina zachráni svet? Alebo vidíš zmysel aj vo venovaní sa iným envirotémam?

Divočina, prirodzený svet, prirodzená príroda a prirodzení ľudia sú základom stability sveta. Je v nej zakliata štyri miliardy dlhá história Zeme, algoritmy, ktoré umožnili prežiť životu dopady kozmických telies, vzostupy a poklesy teplôt, výbuchy sopiek, zmeny magnetického poľa Zeme a iné katastrofy. To je v prirodzenom svete a bez tých vedomostí sme stratení a neprežijeme. Zachovanie tohto sveta považujem za absolútne prvoradé. Všetko ostatné je druhoradé, nehovorím, že nedôležité, ale druhoradé.

Patríš tiež k ľuďom v treťom sektore, ktorí odišli z mesta na vidiek. Ty dokonca na dosť malý a ďaleký vidiek, do Osadného. Prečo si sa tak rozhodol?

Bola to viac menej náhoda. Hľadal som s manželkou roky domček hocikde na severovýchodnom Slovensku. Z mnohých nádejných nákupov nakoniec zišlo až zostala drevenica v Osadnom, kde dnes bývam. Prakticky bez mobilného signálu, bez splachovacieho záchodu, kúpeľne, práčky, chladničky, televízora... Motív rozhodnutia sa hľadá ťažko, akosi to prišlo, chcel som v podstate skromnejší život.

Moja tradičná otázka, kde berieš motiváciu ráno vstať a bojovať za divočinu?

Pravidelným chodením do divočiny.

Čo teraz ohrozuje divočinu na Slovensku najviac?

Paradoxne to nie sú developeri, ťažbárske firmy alebo priemysel. Podľa mňa najväčším ohrozením divočiny je tá šedivá masa ľudí, ktorá sa na ničenie prírody nečinne prizerá. Nemôžme chcieť, aby developeri alebo priemysel robil niečo iné, oni ničia prírodu tak akosi prirodzene. V mantineloch, ktoré im určuje mlčiaca väčšina.

A vo svete?

Je to rovnaké ako u nás.

V živote si napísal už veľa poviedok, príbehov, teraz už aj blogov. Nechceš byť radšej spisovateľ a napísať nejakú knihu?

Jedna kniha poviedok a esejí už je hotová a mala vyjsť toho roku v Poľsku. Druhú mám premyslenú, je to taký román o zblížení človeka a vlka. K tej zatiaľ nemám dostatok kľudu a voľného času. Uvidíme.

Jednoduchá otázka - čo najradšej robíš keď nepracuješ?

Spím.

Myslíš, že sa ti darí napĺňať život v duchu princípov, ktoré považuješ za správne?

Z veľkej, veľmi veľkej časti.

Kde vidíš seba a Slovensko o 10 rokov?

V energetickej kríze. Veľmi rozsiahlej... Naša spoločnosť sa totiž s veľkou pravdepodobnosťou nachádza v období tzv. ropného zlomu. Ťažba ropy dosahuje možné maximum a v najbližších rokoch bude klesať rovnakým tempom ako v minulosti stúpala. Pritom je potrebné si uvedomiť dve zásadné veci. Prvým problémom je ničenie prírodného prostredia. Rozvoj modernej civilizácie nebol spôsobený tým, že mimoriadne vzrástla inteligencia ľudí ale tým, že sme objavili mimoriadne lacný a efektívny zdroj energie. Fosílne palivá. To spôsobilo, že sa zastavilo obrovské ničenie európskeho prírodného prostredia – dovtedy Európania žili z energie získanej len, povedané dnešným jazykom, alternatívnymi zdrojmi. Energiu získavali len z biomasy (dreva) a premenou vodnej a veternej energie na mechanickú prácu. Objav fosílnych palív teda zachránil európske lesné biotopy. Táto energia teraz končí, bude mimoriadne drahá a alternatívne zdroje začnú ničiť naše prírodné prostredie podstatne intenzívnejšie ako v minulosti. Je to dané tým, že je nás podstatne viac a máme podstatne väčšiu spotrebu energie, ktorá neznesie porovnanie so žiadnym obdobím v minulosti. Technologické vynálezy tento fakt nemôžu zvrátiť, pretože aj pri akejkoľvek nízkej spotrebe elektrickej energie bude táto väčšia ako pred tristo rokmi, keď mizli rýchlym tempom európske lesy, pretože vtedy bola nulová.
Druhým problémom je nedostatok energie. Na jedného obyvateľa Slovenska pripadá jeden hektár územia Slovenska. Táto plocha nezaistí v žiadnom prípade energetickú náročnosť priemerného Slováka, ktorá je v súčasnej dobe viac ako 60 MWh ročne. A to na tom jednom hektári si priemerný občan okrem energie ešte musí dopestovať potraviny na celý rok. To, že v súčasnej dobe si Európania žijú v energetickom blahobyte je spôsobené tým, že absolútna väčšina energie sa dováža, predovšetkým vo forme fosílnych palív. Táto doba, ako som už povedal, ale končí. A to je predovšetkým sociálnopolitický problém. Ak v minulosti vznikol nedostatok energie, vznikol súčasne tlak na centrálne rozdeľovanie energie, ktoré je vždy zneužívané príbuzenskými alebo mafiánskymi väzbami. Ak sa niečo deje s energiami, vždy to zamáva celou spoločnosťou. Demokracia končí a nastupujú súkromné armády a bezohľadný boj o kilowatthodiny.
Technické zázraky, ako som už povedal, a ani alternatívne zdroje energie, nás nezachránia. Jedinou cestou sú úspory. Ale nie úspory úsmevné, v podobe úsporných žiariviek, ale radikálne, aspoň stonásobné zníženie spotreby Slovenska nás môže zachrániť pred kolapsom. Tak, aby si priemerný občan na jednom hektári vypestoval potraviny pre seba a energiu na svoj spokojný celoročný život.
A v tomto som veľký pesimista.

Zhováral sa Martin Valentovič