29.09.2010

Juraj Smatana patrí už tiež k stáliciam environmentálneho hnutia na Slovensku. Verejne známym sa stal z kauzy trasy diaľnice cez Považskú Bystricu, participoval na viacerých veľkých kauzách minulých rokov. V súčasnosti pôsobí ako učiteľ na strednej škole a ako poradca Premiérky SR.

1. Juraj, medzi mimovládkami sa pohybuješ už veľa rokov. Mohol by si stručne opísať svoj životný príbeh?

Život je spletený z mnohých príbehov, a všetky sa dajú vyrozprávať rôznym spôsobom. A každý z nás je ako autobus plný predkov, ktorí sa pozerajú na svet našimi očami ako prednými oknami autobusu. Preto by ten môj ochranársky príbeh mohol začínať u babky z otcovej strany, ktorá ma opatrovala a videl som ju plakať, keď na Lánskej zbytočne zrezali brezy. Alebo u deda z matkinej strany, ktorý rúbaním dreva v Kanade zarobil na roľu, ktorú mu potom komunisti zobrali. Prišiel na národný výbor, roztrhal občiansky preukaz a oni ho za to zavreli do basy.

To boli dôležité príbehy, ale rovnako bol pre mňa dôležitý príbeh Setonovho zálesáka Rolfa Kitteringa, ktorý som čítal ako 8-ročný. Život s Indiánmi v lesoch sa prelínal s Vernovým ale aj Troskovým kapitánom Nemom, teda so svetom techniky. Žil som morzeovkou a vysielačkami. V rádioklube som zistil, že mi práca s mladými vôbec nevadí a tak som sa stal majstrom odborného výcviku pre mechanikov elektronických zariadení. Potom prišla kniha Prázdniny se šlehačkou, ktorá ma v lete 1989 nasmerovala na tábor Stromu života v Čiernom Balogu. Nasledovali štiavnické tajchy, železnička vo Vychylovke, čistenie brehov Oravskej priehrady... Vtedy som si vypočítal, že ak chcem učiť na strednej škole environmentalistiku, najlepšia kombinácia je dejepis a zemepis, a tak som sa ako 26-ročný prihlásil na Prírodovedeckú fakultu. Cestou z jedného kurzu Štúdia zážitku som si všimol na výklade obchodného domu vizualizácie diaľničných variantov cez Považskú Bystricu, a v tej chvíli som pochopil, na čo som bol všetkými tými hrami a školami pripravovaný. Stretli sme sa na čaji u Jara Dunaja s Edom Korschom, kamarátmi z detstva, ktorí čítali rovnaké knihy – a tiež nemali doma televízor. Nechali sme odkaz na záznamníku CEPA v Ponickej Hute, a už to išlo.

2. Z vecí, ktorým si sa venoval je asi na verejnosti najznámejšia kauza diaľnica cez Považskú Bystricu, mohol by si vysvetliť o čo tam išlo?

Už po prvom roku tejto kauzy bol spis vyšší ako moja staršia dcéra Sylvia. Ale veľmi zjednodušene: na Slovensku nemáme tunelársku lobby. Zato po dokončení Gabčíkova zostalo plno betonárskych strojov, ktoré si pýtajú prácu. A tieto stroje patria stavebným firmám, pre ktoré nie je prvoradou úlohou riešenie dopravy na Slovensku, ale plynulý peňazotok zo štátneho rozpočtu. Tieto firmy tlačili na politikov, aby sa v Považskej staval variant „cez mesto“, estakádový. Z procesu EIA vyšlo odporúčanie tunelového obchvatu mesta, a toho sme sa držali. Vtedy druhá strana začala hru na čas. Nové a nové a nové posudzovania... a doprava hustla, a naša podpora verejnosťou klesala zo závratných výšok až pod čiernu zem. Miestni politici, ktorí sa v roku 1996 zaprisahávali, že diaľnica cez mesto pôjde iba cez ich mŕtvoly, v roku 2004 poslušne zdvihli ruky za zmenu územného plánu. To už sme boli kovaní v procese EIA, a začínali chápať mocenské vlákna regionálnej politiky. Témy ako verejnoprávnosť mestských novín, mestskej televízie, prvý občiansky web... Bola proti nám nasadená silná propagandistická mašinéria, takže sme doteraz pre väčšinu Slovenska tými, kvôli ktorých nerealizovateľným požiadavkám tunela diaľnica 14 rokov stála. Dnes sa v trase „nerealizovateľného“ diaľničného tunela plánuje tunel rýchlostnej železnice. Škoda, boli sme kúsok od úspechu. Možno stačila jedna návšteva nástenky na ministerstve dopravy, jedno odvolanie proti rozhodnutiu, o ktorom sme sa neskoro dozvedeli, a razil by sa tunel cez kopec Žiar.

3. A čo teraz, keď už je diaľnica postavená? Má význam sa ešte venovať problémom okolo jej výstavby?

Problémy okolo jej výstavby má význam spracúvať už len ako historické poučenie pre Pezinčanov, Dolnokubínčanov, obyvateľov Šútova. Ale dňom spustenia diaľnice ponad mesto sa začala naša nová kampaň za odškodnenie ľudí žijúcich pod diaľnicou.

4. Vystupuješ aj ako zástupca Ekofóra, čo to vlastne Ekofórum je?

Zástupca? Zmluva Ekofóra nepozná takú funkciu. Existujú len splnomocnenci Ekofóra, hovorcovia a vedúci pracovných skupín. Počas vrcholiacej kauzy v Tichej a Kôprovej doline som bol jedným z hovorcov pracovnej skupiny Príroda. Nedávno som sa stal vedúcim pracovnej skupiny Odškodnenie.
Ekofórum je sieť 24 environmentálnych mimovládnych organizácií, ktoré sú spojené Zmluvou, a zdieľanou víziou. Nesmie byť stotožňované s jednou osobou, oslabovalo by nás to.
Viac na www.ekoforum.sk :)

S Eliškou Pätoprstou (OZ Nádej pre Sad Jana Kráľa) tiež prevádzkujeme Servisné centrum Ekofóra, ktorého cieľom je pomáhať najmä menším mimovládkam v oblasti mediálnej, technickej a vzdelávacej.

5. Moja obľúbená otázka je, kde si bral a berieš motiváciu, prečo sa radšej nevykašleš na problémy ktoré riešiš a nejdeš sa venovať napríklad len učiteľovaniu?

A ja viem, či si zajtra ráno nezapnem notebook, nepozriem na obrazovku a nepocítim, že motivácia už nie je? Človeka, ktorý má uspokojené základné životné potreby, motivujú jeho osobnostné „vývojové úlohy“.
Videl som pred rokmi výsledky jednej psychologickej štúdie, ktorá skúmala nezlomných ľudí z rôznych oblastí. U všetkých vypozorovala, že sa podieľali na dobrom diele, ktoré ich presahovalo, mali v ňom svoju osobnú úlohu, a cítili sa súčasťou spoločenstva, ktoré na diele pracovalo.

6. Čo vnímaš ako najzávažnejší problém v súčasnosti na Slovensku?

Pred chvíľou som si vo vlaku prečítal výrok Fareeda Zakariu o strednej Európe: „Nebezpečie tkvie v tom, že chýba vzdelanosť vo verejných záležitostiach a záujem byť informovaný. Taká situácia je živnou pôdou pre populizmus.“ S tým sa dá súhlasiť.

7. A vo svete?

Blížiaci sa „koniec ropného pikniku“ a neochota pozrieť sa priamo do očí tomuto faktu.

8. Prečo sa venuješ aj učiteľovaniu? Vidíš v tom zmysel? Dá sa dnešná mládež vôbec niečo naučiť?

Čo už by malo mať zmysel, ak nie učenie ľudí? Naviac, ak je to obojstranný proces, je to aj skvelá zábava. A po takých dvanástich rokoch aj v 43-tisícovom meste pomaly začínate vidieť nejakú tú úrodu.
A čo sa týka „dnešnej mládeže“, je to presne taká dnešná mládež, na akú nadávali už starí Sumeri. Úplne iná, úplne nová, a obe strany dialógu sa musia snažiť, ak majú nájsť spoločnú reč. Dnešná mládež nečítala Karla Maya. A verneovská fascinácia technikou je jej cudzia, pretože technologickí vizionári už dnes nepíšu romány, ale pracujú v oddeleniach stratégií IT firiem.
Napriek tomu sa občas podarí smädnému ukázať, kde je prameň.

9. Myslíš, že sa ti darí napĺňať život v duchu princípov, ktoré považuješ za správne?

Nie tak, ako by som chcel. Ale vlastne, ani mi nenapadá iný princíp, než tá klasická maxima, ktorú vyslovil už Sokrates, nezávisle od neho Gautama Siddhárta, a najlepšie ju sformuloval rabbi Jošua. Všetky ostatné princípy ma skôr desia, lebo obvykle vychádzajú zo schémy „štyri nohy dobré, dve zlé“ a teda hrozia sektárstvom a sploštením sveta.

10. Jednoduchá otázka - čo najradšej robíš keď nepracuješ?

Čítam. (Nielen texty.)

11. Kde vidíš seba a Slovensko o 10 rokov?

Je tu jasných niekoľko trendov, protirečivých aj synergických, ale nikto nemôže mať istotu, ktoré nakoniec prevážia. Je tu trend postupného dozrievania, demokratizácie, urbanizácie obyvateľstva. Možno už o 10 rokov budeme len spomínať na súčasnú samosprávnu samovládu, a kolektívnu nezodpovednosť politikov, a všemocnosť sponzorov a mediálnych magnátov. Asi ako v USA spomínajú na doby Al Caponeho, alebo v Taliansku na dobu, kedy „chobotnica“ ovládala aj predsedov vlád.
Ale z druhej strany pôsobí trend nárastu podielu obyvateľstva, ktoré nemá ani základné sociálne návyky, a slovíčka ako transparentnosť alebo participácia nedokáže ani preslabikovať.
Z jednej strany pribúda občanov, ktorí pochopili že sféra ich záujmu nekončí za dverami ich bytu, ale každým dňom ubúda verejných zdrojov, ktoré ešte zostávajú pod verejnou kontrolou.
Vymierajú „socialistickí“ samozásobitelia a kutilovia – koľko z ich fortieľov uchováme pre dobu nedostatku fosílnych energetických zdrojov?
Naozaj sa nebojím, že by sa v takejto divočine nenašiel nejaký dobrodružný príbeh aj pre mňa.

Zhováral sa Martin Valentovič