Pravdepodobne každý si uvedomuje obrovskú silu médií, ktoré už niekoľko desaťročí ovplyvňujú názory a myslenie väčšiny ľudí na našej planéte. Či už ide o televíziu, noviny alebo rozhlas, tieto organizácie vytvárajú program dňa. t.j. to, o čom sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou hovoriť, diskutovať, čo bude zamestnávať naše mysle a na čo sa bude reagovať. Je preto celkom zaujímavé pozrieť sa bližšie na aspekty, ktoré tvorbu správ ovplyvňujú.

Pri kritickej analýze súčasných médií je dôležité odpovedať na dve základné otázky:
1)      prečo daná televízia, alebo rádio vôbec vzniklo a prečo funguje
2)      kto médium vlastní

Okrem verejnoprávnych médií sú všetky ostatné silne ovplyvnené záujmami svojich vlastníkov - akcionárov. Je logické, že predmet ich činnosti, teda informovanie alebo zabávanie verejnosti, by mal byť v zhode so záujmami majiteľov, ktorí sa snažia o maximalizáciu zisku. Nepovažujem za pravdepodobné, že niekto by v našom súťaživom storočí investoval do stratových podnikov, hoci výnimky sa samozrejme nájdu vždy.

Zisk je možné v médiách dosiahnuť dvojakým spôsobom: inzerciou alebo predajom. Inzercia, ktorá je založená na prenajímaní si buď vysielacieho času v audiovizuálnych médiách, alebo časti stránok v printových médiách, je mimoriadne výnosná.

Tento spôsob tvorby zisku má však jeden podstatný bočný efekt. V prípade, ak dané médium odvysiela, respektíve napíše niečo proti záujmom najvýznamnejších zadávateľov reklamy, je rozumné domnievať sa, že inzercia v danom médiu zo strany firmy poklesne, alebo zanikne úplne. Ak sa inzerent správa racionálne, čo sa pri toľko zdôrazňovanej ekonomickej efektivite priam vyžaduje, kontroluje kam vynaložené peňažné prostriedky idú a či sa to oplatí. Celé tímy pracovníkov marketingu, alebo PR oddelení každodenne sledujú a monitorujú správy o tom, v akom svetle je ich spoločnosť v médiách vykreslená, takže okamžite zistia, že sa niečo deje. Je ich prirodzenou pracovnou náplňou vytvárať čo najpozitívnejší obraz svojej firmy, a jedným zo spôsobov je aj kontakt s  redaktormi jednotlivých oddelení vysielania, alebo nejakej prílohy. Každý dôležitý novinár, najmä tí, ktorí pracujú v oblasti ekonomiky a financií, tento postup poznajú. Takýmto spôsobom potom môže dochádzať k určitým skresleniam reality prezentovanej na televíznej obrazovke, alebo v novinách. Je jednoduché správu premlčať, preformulovať, alebo ju uverejniť na najmenej čítanej strane resp. v najmenej pozeranom vysielacom čase. Pre objektivitu treba dodať, že podobne sa snažia upútať pozornosť novinárov aj iné subjekty napr. mimovládne organizácie, o ktorých dané médium informuje povedzme v negatívnom svetle. Keďže však súkromné médiá podnikajú, tak musia brať do úvahy ziskovosť a preto je podstatným faktorom pri ich rozhodovaní o prehodnotení tej ktorej správy objem zadávanej reklamy. A tu je rozdiel medzi veľkou firmou a napr. nejakou mimovládkou viac ako zjavný. 

Druhým spôsobom dosahovania zisku v súkromných médiách je predaj, čítanosť, alebo sledovanosť ponúkaného tovaru – informácií, zábavy, napätia, emócií. Podľa nej sa menia vysielacie štruktúry, podľa nej sa vynechávajú celé formáty a podľa nej sa tým pádom tvorí aj verejná mienka majority spoločnosti.

Účelom týchto poznámok je len načrtnúť úvahu, že je ilúziou očakávať od súkromných médií objektívnu informovanosť a hlboké analýzy danej socio-ekonomickej reality. Tieto médiá musia z podstaty svojho vzniku tvoriť v limitoch určených majiteľmi, ktorí majú svoje záujmy a inzerentmi, ktorí takisto presadzujú svoje predstavy. Ich záujmy sú mnohokrát v rozpore s hľadaním tzv. objektívnej reality, alebo inak povedané, nie je vylúčené, že sú v rozpore s tým, čo sa skutočne deje a čo si želá vedieť a spoznať väčšina spoločnosti.

Ľahšie sa potom chápe to, že sa síce dozvieme, že polícia v Hongkongu zatkla počas zasadnutia Svetovej obchodnej organizácie (WTO) 20 demonštrantov, ale nedozvieme sa prečo tam tí ľudia boli a riskovali svoju slobodu. Nedozvieme sa čo to WTO vlastne je a čo robí, nedozvieme sa čo už WTO dosiahla a čo sa chystá dosiahnuť.

V správach súkromných médií sa dozvieme, že našich vojakov bol v Iraku navštíviť minister obrany a sľúbil im nové goratexové vesty. Nemáme šancu ale zistiť, prečo tam tí vojaci sú, prečo tam je vojna, koľko civilistov tam už zomrelo a čo bude po vojne, ak sa raz skončí.

Určite by nás v úvahách ďalej posunula analýza vlastníckej štruktúry médií, prepojenie určitých typov médií navzájom a spôsob získavania informácií zo strany médií. To sú však už otázky na ďalšie skúmanie.

 

Poznámka:

Do príspevku som kvôli slabej informovanosti nezahrnul oblasť internetových médií. Rozhodne im však patrí budúcnosť a umožňujú variabilnejší a objektívnejší pohľad na realitu.