Nejde len o Tatry. Dedičstvom predošlých vlád je napríklad transformácia Slovenska na automobilovú superveľmoc. V dobe klimatickej zmeny, kedy už za pár desaťročí môže aj Európe byť nedostatok potravín dovolíme ľahkovážne zastavať stovky a stovky hektárov pôdy, aj tej najúrodnejšej, montážnymi halami, ktoré dávajú prácu stovkám robotov a nízkokvalifikovaným pracovníkom. Argumentuje sa tisícmi pracovných miest, ale nikoho už nemrzí strata desaťtisíc pracovných miest iba v textilnom priemysle (od roku 2000) a desaťtisícov iných – zručných sklárov, strojárov, drobných obchodníkov a ďalších, ktorých vytlačili hypermarkety, divoká privatizácia alebo výpalníci. Fakt, že z produkcie jedného auta sú tony odpadu, pri cieľoch produkcie cez 600 tisíc áut ročne to bude znamenať tisíce kamiónov denne na diaľniciach, prevážajúcich suroviny, komponenty, autá, odpady. Možno bude práca pre ďalšie tisíce pri výstavbe novej osemprúdovej estakády naprieč Slovenskom... Predzvesťou môže byť návrh výstavby štvorprúdovej cesty cez Hiadeľské sedlo – keď do Nízkych Tatier, tak na kamióne. Z vďačnosti za svetlé zajtrajšky staviame manažmentu montážnych hál luxusné domy z peňazí daňových poplatníkov. Táto „pohostinnosť“ má mnoho rozmerov. Prejavuje sa napr. aj v tom, že starosť o architektúru nestojí v ceste výstavbe nevzhľadných ani ultravysokých budov, parkové plochy miest a obcí nestoja v ceste majiteľom nového blahobytu. Stavby bez ladu a skladu, narúšajúce obraz krajiny a erodujúce pocit domova, hypermarkety ako obraz vstupu do našich miest, rieky a potoky zbavované brehových porastov ako človek plášťa. To všetko prijímame ako nutnú daň toho, že raz možno bude lepšie. Slovensko dnes, to je prísľub hypermarketu hojnosti, za cenu podriadenia funkcií krajiny aj spoločnosti výrobe.
Možno je načase spomenúť si na staré porekadlo: nie je všetko zlato, čo sa blyští. Slovensko je súčasťou globálneho sveta, ktorý začína chápať, že dominancia dolárov, rastu produkcie ocele a spotreby fosílnych palív nás na fyzicky limitovanej Zemi privádza na hranu kolapsu. Podľa Programu OSN pre životné prostredie bolo za posledné polstoročie zlikvidovaných 580 miliónov ha lesa, iba v 90-tych rokoch ubudlo 94 miliónov ha lesov (2,4 %), v Amazónii sa odlesnená plocha za 25 rokov zväčšila 20x. Dve miliardy hektárov pôdy (územie veľké ako USA a Kanada) sú dnes zerodované alebo inak degradované. Podľa Svetovej únie ochrany prírody je globálne ohrozených 10 % všetkých druhov cievnatých rastlín, 12,5 % druhov vtákov, 23 % druhov cicavcov. Najhorší scenár 4. správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy prognózuje pre 21. storočie zvýšenie globálnej priemernej teploty v prízemnej vrstve atmosféry o 4 °C (v rozmedzí od 2,4 do 6.4 °C). Európa sa má otepliť v priemere od 2,0 do 6,3 °C. Nielen ekológovia, ale už aj osvietenejší politici hovoria o nevyhnutnosti zmeny smerovania. Kým na Slovensku budujeme automobilky a lyžiarske strediská, v USA je bestsellerom film Nepohodlná pravda, v ktorom bývalý viceprezident Al Gore vysvetľuje hrozivé následky globálneho otepľovania a nutnosť prechodu do éry obnoviteľných zdrojov a zníženej materiálnej a enegetickej spotreby. Mnohoročné úsilie o zmenu prinieslo Gorovi nomináciu na Nobelovu cenu mieru. V rovnakom čase Slovenská republika žaluje Európsku komisiu za pridelené kvóty emisií skleníkových plynov. A tak namiesto prehodenia výhybky na znalostnú ekonomiku roztáčame špirálu výroby vysoko náročnej na prírodné zdroje a fosílne palivá.
Quo vadis? Zdá sa, že v ére informačných superdiaľnic protiekologické postoje nesúvisia ani tak s nedostatkom informácií ako s relativizmom až absenciou hodnôt, so stratou bázne, úcty k tomu, čo nás presahuje a čo má ostať mimo dosah konzumu. Táto strata schopnosti vnímať posvätné a vidieť dobré sa manifestuje rovnako v ohrození národných parkov, v márnotratnom vzťahu k pôde a krajine, v intoxikácii životného prostredia tisíckami druhov syntetických chemikálií, v podpore sporného pestovania geneticky modifikovaných organizmov, i v chladne vykalkulovanej zdravotnej reforme, kde sa ľudská dôstojnosť meria hĺbkou mešca. V tlaku na rast výkonu pri zabezpečovaní živobytia a pri bombardovaní ľudského vnútra lacnými intimitami zo života „celebrít“ nám uniká, že korene našich osobných trápení, dehonestácie pokladov európskej prírody, betónovania krajiny sú vlastne rovnaké. Sú nimi veľmi hrubozrnne materialistické ciele „demokracie na slovenský spôsob“, premietajúce sa do neúcty k človeku, k prírode a krajine - ako sa vraví, bez bázne a hany. Bez vízie.
Možno práve preto dnes krajine – napriek všetkej vede a technike - rozumieme oveľa menej ako naši predkovia. Možno preto ju snímame cez prizmu peňazí a sme hrdí na to, že do Tatier namiesto zdravotne postihnutých spoluobčanov budú chodiť ropní magnáti zo Sibíri. Možno preto sme sa naučili vytesňovať zo svojho pohľadu bezdomovcov na uliciach a nekriticky prijímať výstavbu fabrík a hypermarketov na „zelenej lúke“. Možno preto smerovanie Slovenska vyzerá ako chaotický zhluk záujmov, ktoré spája predstava, že peniaze sú to jediné, o čo tu ide. Možno preto do našich duší neprenikol hlas zavraždenej Anny Politkovskej, ktorá bola svedomím nielen Putinovho Ruska. Ak totiž svet považujeme za miesto, v ktorom má miesto iba nezmyselná náhoda, potom sa nutne stáva územím, ktoré treba len dobyť a vyžmýkať– a miestom, kde súcit je záťažou.
Tento postoj má ale svoje úskalia. Ak sme ľahostajní k prírodným pokladom chránených území, ak spochybňujeme európsky systém chránených území Natura 2000 a predstierame, že plány redukcie týchto území u nás neohrozia vzácnosti prírody, potom sa nečudujme, ak ľubovoľná moc uplatňuje alebo sa pokúsi uplatňovať rovnakú logiku aj pri riešení otázok sociálnych, kultúrnych a humánnych. Revolúcia v roku 1989 bola skvelá vec, avšak ani 17 rokov po nej sme nedokázali vytvoriť víziu cesty k spravodlivému životu. Nedošlo nám, že zmena k lepšiemu je neoddeliteľná od kultivácie vzťahov medzi ľuďmi aj ich vzťahov ku krajine. Naopak, dnešná cesta bezhraničného rozširovania konzumu, je nebezpečná aj v tom, že náhly príchod krízy môže viesť k bezradnosti spoločnosti, s hrozbou pádu do nových diktatúr.
Nádej, že sa tak stať nemusí, je v tom - ako nám pripomínajú veľké duchovné postavy dejín - že tento svet našťastie nevznikol nezmyselnou hrou náhod ani naprogramovaním sebeckých génov. Vznikol a existuje z lásky - ako si počas kresťanských sviatkov vieme pripomenúť aj v našej sekularizovanej dobe. K šťastiu sa predsa nedá dobrať rozvíjaním materiálnej spotreby, vedie k nemu skôr cesta zvnútornenia – prečo by inak Boh (alebo ak chcete evolúcia) človeka obdarili vedomím? Vedomím, ktoré dokáže vnímať zázraky života, cítiť bázeň, rozlíšiť dobré a zlé. Prečo sa máme vzdávať ašpirácií na dávanie a prijímanie najvnútornejšieho chvenia ľudskej duše, ku ktorému patrí hovorenie pravdy? Ak opäť podľahneme smrštiam ideológií, naše duše čaká opäť len prázdno. A ako vystihol Theodor Roszak, zakladateľ ekopsychológie, cesta k pustatine ducha sa premieta do zotročenej krajiny, v ktorej ľudskú mieru dnes valcujú turbotechnológie a turboinvestície, ničiace krásu a harmóniu krajiny, ale aj naše vnútro. S jeho eróziou odchádza láska k blížnym, ku krajine aj k mimoľudskému životu. Jeho najkrajšie a najrozmanitejšie prejavy nájdeme práve v našich národných parkoch, prírodných rezerváciách, v územiach Natury 2000. Mali by sme si zachovať voči nim kus bázne. Lebo napriek všetkej komercii, si ani Spojené štáty nedovolili siahnuť na symbol americkej ochrany prírody, Yellowstonský NP.
Krajina ovplyvňuje kultúru a rovnako ľudská kultúra vtláča svoju, často dlhodobú pečať do krajiny. Liečba krajiny preto nemôže byť úspešná bez ozdravenia nás samotných, bez obnovy schopnosti vnímať posvätné tam vonku aj v našom vnútri - bez obnovy bázne a úcty k životu. Ako to presne pomenoval Lynton Caldwell: „Environmentálna kríza je vonkajším prejavom krízy ľudskej mysle a ľudského ducha. Nemôže byť väčšieho nepochopenia jej významu ako veriť, že sa týka len ohrozenia divočiny, človekom vyrobených ošklivostí a znečistenia. Tieto sú jej súčasťou, ale dôležitejšie je, že kríza sa týka druhu stvorení, ktorými sme a ktorými sa musíme stať, aby sme prežili.“
Peter Sabo, občan krajiny Slovensko
